Si ako zápalka. Horíš a ja Ťa, rovnako, ako som to spravila aj s tými pred Tebou, sfúknem. Úplne nečakane. Vrátim do krabičky a už sa Ti nevenujem. Zrazu si ale všimnem, že nie len, že si neprestal horieť, ty si začal horieť ešte silnejšie... a celá krabička aj s „fungujúcimi“ zápalkami vzbĺkla. Iba ty si ostal. A pritom si vyzeral rovnako, ako všetky tie pred Tebou.
Toto zistenie vo mne vyvolalo silný pocit nevedomosti a neschopnosti niečo v tej chvíli urobiť. Uvedomenie, že niečo, čo som pokladala za bežné bolo v skutočnosti omnoho drahšie. Tá neschopnosť, ktorú tak náhle zapríčinil pocit slabosti z objavenia niečoho silnejšieho ako som ja.
Pomaličky som Ťa chytila do roztrasených krehkých prstov a priblížila si Ťa k tvári. Na moment som zaváhala, či to neskúsiť znovu- sfúknuť Ťa. Všimla som si však, že plamienok je už menší a to ma vystrašilo. Rukou som Ťa trošku prikryla, aby mi Ťa vietor nesfúkol.
To teplo, ktoré som v ten moment pocítila v končekoch prstov, a ktoré mi postupne začalo prenikať do celého tela, pôsobilo ako hrejivý balzám. Vtedy som už nerozmýšľala nad tým, že Ťa sfúknem, už som verila. Jediné čo mi behalo hlavou a čo ma zároveň i desilo bolo, či sa mi raz nerozhodneš
sám dohorieť.
S láskou Tvoje
dievčatko s (jedinou) zápalkou